Veľký deň sa blížil a ja som doslova strihala meter. Mrkvička, mištička, lyžička. Všetko čakalo v pozore nachystané a ja som sa tak trochu sebecky tešila, že jedno kojenie mi odpadne. Ani som sa nenazdala a nastal veľký deň. Mrkvičku som uvarila, popučila, naložila do misky a šlo sa na to. Teovi to bolo samozrejme spočiatku zvláštne, že čo za lopata s oranžovou masou sa to k nemu blíži, ale po pár sústach som bola až sama prekvapená ako žiadostivo papal a dokonca si pýtal viac. Zjedol takmer pol mrkvy...a potom strašný nárek. Prečo asi? Samozrejme, že chcel ešte mliečko. Tak mi neostávalo nič iné, len sa pekne usadiť a nechať ho sa dotlačiť. Pochopila som, že ja by som sa asi tiež s kúskom mrkvy neuspokojila a náš Teo teda rozhodne nie je neduživé bábätko. Je to chlap. Potrebuje poriadnu stravu. A tak stále kojím tak ako predtým a čakám, čo bude ďalej. Snáď budúci mesiac, keď už dostane aj mäsko sa to zlepší.
Každopádne a myslím si, že je to práve vplyvom materstva, ma neopustila chuť tvoriť a vyrábať. Konečne som si zohnala farby na textil, nakúpila jednofarebné bodýčka, našla nejaké motívy a nahovorila Esa, aby mi vyrobil šablóny. Keďže moje ruky sú niekedy viac doľava a hneď prvý výtvor mal byť darček, neostávalo Esovi nič iné, ako začatú prácu aj dokončiť. Takže aj keď chuť tvoriť bola, len som sa prizerala ako na to. Ďalšie veci tiež napokon robil Eso, ale ja som si už čo to vyskúšala aspoň na nečisto a ďalšie už musím urobiť sama!
Tiež som konečne zohnala fimo hmotu a pustila do vyrábania, ako Eso hovorí, "feťáckych" náušníc tzv. rozťahovákov či ear expanderov. Nebolo to ale také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdalo. Modelovanie mi celkom šlo, ale potom prišlo na fázu vytvrdzovania výrobkov pečením v rúre. Z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu, si majitelia bytu v ktorom bývame nezaobstarali rúru na pečenie. Podarilo sa mi od babky vyzískať „externú“ elektrickú s turbo pečením. Napríklad kura je tam kompletne upečené asi za pol hodinku, čo som predtým zvykla piecť aj dlhšie ako hodinu. Ale k veci. Výrobky treba piecť pri teplote 110 °C. Rúru som nastavila a piekla. Po polhodinke som skoro odpadla aké škaredé mi to ostalo. Skúsila som znova, teplotu znížila, ale situácia sa samozrejme zopakovala. Ešteže existuje to staré známe, do tretice všetko dobré...rúru som nastavila niečo nad 50 °C a konečne mi to vyšlo. Všetko som to od samej radosti hneď na seba pokvačkala. Teraz budem musieť počkať, kým Teo zaspí a pustím sa do ďalšej práce.
